Taxikár bol asi kúzelník – 1. deň vo Vietname

V pustej diaľke sa rozprestierali domy s tisíckami ryžových polí. Čím sme boli bližšie k zemi, tým viac mravčekov na skútroch som si začal všímať v uliciach.

Bolo 13:00 miestneho času, keď sme sponad snehovo bielych oblakov pristáli na letisku Noi Bai pri Hanoji.

“Je úžasné byť Slovákom” zaznelo nám v hlave v tieto dni už niekoľkýkrát, keď vstup do krajiny vďaka bez vízovému stavu zabral pri letiskovej kontrole maximálne 5 minút.

Hneď ako sme vyšli do príchodovej haly, začali nás oslovovať taxikári, aby to boli práve oni, ktorí nás vezmú z letiska. Naučení  z cesty po Indii odmietať takéto ponuky bez ďalšieho zamýšľania som sa prekonával, aby som to tentokrát vzal celé z iného konca.

“Not now, Thank you. Give me a moment please.” boli slová, ktoré som hovoril jednému za druhým cestou do letiskovej zmenárne. 

Jednou rukou som pevne držal Dušku, svoju manželku a druhou som si pridŕžal tri ruksaky ktoré s nami precestovali za posledných 48 hodín skoro 9000 kilometrov.

V zmenárni ma príjemne prekvapil kurz. Za 1€ nám ponúkli 30 000 VND. Aktuálny kurz je 30 700 VND. Na 400€ ktoré som sa teda pre priaznivosť tohto kurzu rozhodol zameniť sa stratilo 280 000 dongov, čo je v prepočte niečo málo cez 9€. Dostali sme teda za naše eurá 12 miliónov dongov. 22ks po 500 000 a 5ks po 200 000.

Spokojní z dobrého obchodu sme vyšli zo zmenárne keď nás oslovila milo vyzerajúca žena. Ukazujúc na mobil len hovorila “Grab?” mysliac najznámejšiu taxikársku aplikáciu vo Vietname (ako u nás Bolt, či vo svete Uber). Keď som jej ukázal kam ideme, cena akú som mal v aplikácii bola 260 000 dongov (8,6€). “Ja vám dám rovnakú cenu.” povedala po anglicky a ja som teda súhlasil.

Hneď sa vydala na cestu k autám. Duška sa ma pýtala, či to isto nedáme cez oficiálnu aplikáciu. “Chceli sme im predsa dôverovať. Je ich veľa… takto si naháňajú biznis. Za rovnaké ceny ako v aplikácii.” uisťoval som ju. Zrazu nás pani odovzdala mladému chalanovi v asi našom veku. Otvoril nám kufor čistého moderného auta kde som dôverčivo položil prvý ruksak z pliec.

“Dajme si tašky k sebe dozadu.” zastavila ma Duška. Vysvetlil som mladíkovi, že teda netreba a že si ich vezmeme k sebe. Pofidérne bolo, že keď sme už sedeli v taxíku, vychádzal z letiska bez toho aby vedel kam ide, alebo mu pani dohadzovačka zreprodukovala cenu na akej sme sa dohodli. “Viete kam ideme?” Opýtal som sa ho. “Ukážte mi.” odpovedal. 

“Cena je 250 000, však?” ubezpečoval som sa.

“Same.” (Rovnaká ako v Grabe)

“Raz za čas pozri, či ideme správne” poprosila ma moja manželka.

Po pár minútach asi 30 minútovej cesty z letiska odbočil bez slov natankovať. To mi pripomenulo náš najstrašidelnejší zážitok z Indie, kedy sme tiež išli so šoférom, ktorý nevedel anglicky do Agry z Dillí v noci 200 km asi 8 hodín. Je zaujímavé, ako človeka takéto spätné väzby na predchádzajúce zážitky a skúsenosti dokážu pripraviť na to ako reagovať. Že sa nič nedeje. Dopadlo to dobre vtedy, dopadne aj dnes. Zatiaľ čo nechal naštartované a natankoval plnú nádrž za 480 000 (16€) dongov som sledoval situáciu v spätnom zrkadle. Pumpár mu vrátil 20 000, nasadol do auta a pokračovali sme v ceste. 

“Už mu dôverujem, nechal tu kľúčiky, keď odišiel, tak mi príde divné, aby sme mu my nedôverovali…” povedala mi Duška, keď som pozeral na google mapách či ideme správne.

Asi 100 metrov od hotela nás vysadil, že ďalej sa už nedá.

“Jasné, ďakujeme.” vravím tešiac sa že všetko dobre dopadlo.

Vyťahujem z peňaženky 500 000 dongov (16,6€). 

“Peniaze mu daj až keď ti vydá” radí mi Duška. 

To už však bolo neskoro. Šofér si bankovku zobral a založil za telefón, na ktorom naťukal cenu 750 000 (25€). Začali sme sa doťahovať cez google prekladač, že dohoda bola 250 000 a že za takúto cenu by sme s ním jednoducho nešli. Vzal som si teda bankovku, čo držal pod telefónom naspäť do ruky.

On nám vysvetľoval, že to je cena bez poplatkov za letiskový vstup a podobne. Vedel som že nemá pravdu a taktiež, že som urobil chybu, že sme nešli oficiálne cez grab, ale už sa stalo a tak som sa zmieril s tým, že to ideme vyriešiť kompromisom. 

“Ospravedlňujem sa, ak došlo k nedorozumeniu, ale toľko peňazí vám nemôžem dať. Vaša kolegyňa sa s nami dohodla na cene 250 000.” opakoval som.

“Môžeme sa vrátiť naspäť na letisko, kde sa stretneme s tou pani a vysvetli vám to, keďže ste to zle pochopili.” vravel do prekladaču v telefóne a my sme si čítali po slovensky.

Duška mi už trochu v strese vraví, že sme zamknutí a že s nami odíde.

“Počkaj ešte!” zvýšil som hlas na šoféra. Keď som ešte raz zopakoval aká bola dohoda. Povedal nám, že teda dobre, že nám to dá za 500 000. Usúdil som, že to bude najlepší únik z tejto situácie a vrátil som mu bankovku. 

Až keď sa začal ošívať, že čo som mu to dal, som sa opäť pozrel na bankovku. Už to nebola 500 000ka, ale 20 000ka. Ten hajzel si ich musel stihnúť vymeniť. Zbledol som. Vravím mu, že ja som mu už 500 000 dal. 

Tvrdil že nie, že som si ju zobral späť. Nechcel som mu krivdiť a tak som si dvakrát prepočítal peniaze v peňaženke. 11 miliónov 500 000 bol jasný dôkaz. Okrem iného… 20 000ku sme ani nemali… 

Medzitým kým som počítal peniaze mu moja  už nahnevaná žena do prekladača vynadala že vieme že nám klame a že si ju zobral. Posledná veta, ktorú som prečítal na jeho prekladači bola “Počúvajte vy dvaja, čo to tu skúšate, nezaplatili ste mi.” 

No nič. Nedá sa nič robiť. “Ideme.” vravím Duške. 

“Je zamknuté” vravela mi so stresom v hlase.

Pri pohľade na dvere som videl iba manuálnu západku, akú si pamätám aj z auta svojho ocka. Ukázal som ju Duške, pobral ruksaky ktoré Vďaka Bohu a intuícii mojej milovanej manželky boli pri nás a vystúpili sme z auta. 

V kútiku duše som sa bál, či som naozaj ja neurobil chybu… ale keď ani po sekunde s autom odišiel, vedel som že nie.

A to bola prvá skúsenosť s Vietnamom. Bolo mi strašne smutno. Nie ani tak kvôli peniazom… koniec koncov bolo to asi (16,5€) ako kvôli tomu klamstvu… chcel som mu veriť, že naozaj zaplatil poplatky navyše, a že by sa mu to inak neoplatilo, ale táto záverečná lož to celé zničila. 

Trpká príchuť podvodu odznela až po milom stretnutí s hotelovou recepciou. Konečne sme sa osprchovali, prezliekli a vyrazili do ulíc. Duška ma upokojovala, že sa jej tu páči omnoho viac (ako v Indii) a že je tu čisto a že všetci ktorých sme aj na ulici stretli sú milí, ale ja ovplyvnený týmto zážitkom som videl pred sebou len ďalšiu Indiu. 

Boli sme už dosť vyhladnutí. Slečna recepčná nám odporučila svoje obľúbené pho, ale bolo zavreté. Respektíve v rohu, o ktorý by som ani bicykel neoprel oddychovali traja dôchodcovia. Majiteľ reštaurácie predpokladám začal rozprávať po nemecky, že dnes majú voľno, ale že zajtra bude pho a že je najlepšie. 🙂 Duška, ako fluentná nemčinárka skoro odpadla, že sa práve rozprávala so starým Vietnamcom po nemecky. A kráčali sme ďalej. 

V zahraničí, zvlášť v takýchto krajinách máme pravidlo, vďaka ktorému klop, klop, sme ešte nikdy nemali žalúdočné problémy. Vždy jesť iba tam, kde jedia aj miestni. Zrazu sa pred nami zjavil podnik kde jedna staršia pani a ešte jeden mladý chlap jedli rezancovú polievku. A tak bolo rozhodnuté. Spýtal som sa koľko stojí. 

“45 000 (1,5€) za kus” povedala pani kuchárka. 

“Tak vás poprosime dve.”

Zobrala dve malé plastové stoličky aj so stolíkom a položila ich do stredu chodníka. 

Polievka, ktorú nám doniesla bola všehochuť, z ktorej najvýraznejšie vyrážal pach rybaciny. Okrem toho tam ale plávalo, hovädzie mäso, vajce na tvrdo, krevety, rezance, riasy, mäsové pirôžky a čosi neidentifikovateľné, priesvitné, z čoho som si dal jeden hryz a teda nemalo to ani chuť. Žulo sa to ako guma. 🙂 no a čo. Iný kraj, iný mrav. Zjedol som to celé. Najviac som mal strach z krevety, ktorú som si nechával až na koniec, keďže som ju mal práve ochutnať prvýkrát v živote! A teda bola super. Mäsko, ktoré teda so zavretými očami by som prirovnal ku kuracine. 

Kým sme ešte jedli, prisadol si na polievku aj  manželský pár po 50tke. Celkovo som sa už cítil omnoho lepšie ako v Indii, pretože na každej ulici boli turisti.

Po tomto všetkom som premýšľal nad svojim kamarátom Tomášom. Ako ma mrzí, že tu nie je s nami. Zároveň ale nad tým, aké je to náročné tu byť a že si jednoducho zvolil cestu najmenšieho odporu.

Filozofoval som chvíľu nad tým, aké je ťažké niesť tú chlapskú zodpovednosť za naše bezpečie úplne sám. Tak ako som vnímal od chlapca, ako to môj ocko robil bez pochybností celý môj život pre našu rodinu, je to teraz moja povinnosť. Možno preto, hoci to nie je cesta pre každého a rešpektujem, že si Tomáš vybral neísť, by mi tak pomohlo, keby sme to bremeno zodpovednosti mohli občas prestriedať, alebo aspoň nejaký čas niesť spolu. Na druhej strane pri predstave výberového jedálnička viacerých mojich priateľov, ktorí ešte aj na Slovensku neznesú napríklad zeleninu v jedle som rád že to tu nemusia “trpieť”. …A ja sa cítim ako fakt veľký frajer…

Super zážitok. Milí ľudia. Tety boli rozmeniť moju 200 000ku ktorú mi doniesli. Tentokrát som ostražito myslel že nám dali naspäť iba 2x 10 000, lebo 10 a 100 vyzerajú rovnako. Ospravedlnil som sa. “My mistake. Ďakujeme a majte krásny deň.”

V Hanoji svitalo na lepšie časy. Za celú dobu, a to sme sa prechádzali do noci nás nikto neoslovil, nič sa nám nepokúšal predať… všetci sa iba usmievali. Rušnými cestami, kde nie sú prechody a keď chcete prejsť cez cestu jednoducho idete a vnímate ako vás skútre v plnej rýchlosti obchádzajú sme sa prechádzali a kochali. Ochutnávali miestny streetfood. Masové vyprážané buchtičky, sladké ryžové koláčiky, čerstvé kokosy. Duške sme za 500 000 (16,6€) kúpili parádnu flisku North Face hehe, aby jej na severe nebola zima. Fake, nefake, zahriala ju a to je najdôležitejšie.

A teraz už ideme spať. 20 hodín. Doma je síce iba 14:00, ale rozbití po dlhej ceste sa radi na miestny čas prispôsobíme. 

Zajtra nás čaká celý deň v Hanoji. Pochodíme pamiatky a pozajtra už budeme na výletnej lodi, na ktorej budeme aj spať, ktorou sa preplavíme zátokou Ha Long. 

Dovtedy ahoj. Kris.

(písané v noci 5.1.->6.1. medzi 23:30->1:34, asi predsa len ešte telo nie je zvyknuté na nový čas. Nevadí. Moja Duška hlboko spí. Idem skúsiť aj ja.)