Priemerný čas čítania:
Po posledných dňoch som potreboval načerpať silu. Hue bola našou prvou zastávkou v strede Vietnamu, ale lietadlo malo letieť až večer o 20:00 a tak sme sa náš rozlúčkový deň s našim milovaným Hanojom rozhodli poňať v pokoji a pred odletom nič nesiliť.
Sedeli sme pri jazere a nasávali atmosféru. Kupoval som malé fľašky s vodou, v ktorých som si rozmiešaval elektrolyty a lieky proti hnačke.
S Duškou máme už pár rokov na nohách obuté barefooty. Na naše exotické cesty nosíme rovnaké žlté. Je to taký milý detail, ako keď v páre nosia obaja rovnakú mikinu. Tie moje už sú viditeľne opotrebované. Nie je sa čo čudovať… veď so mnou prešli kus sveta.
Vo Vietname často stretnete mužov, ktorí v krabici zavesenej okolo pliec nosia najrôznejšie prostriedky na opravu topánok. Jeden okolo nás prešiel a začal mi rukami nohami vysvetľovať, že takto nemôžem chodiť. Najviac ho vydesilo, keď si všimol, že sa mi guma na boku topánky už trochu odliepa. Keď som mu slušne naznačil, že o opravu nemám záujem vydal zo seba iba zvuk taký znechutený, že nás to s Duškou extrémne pobavilo. Znel, akoby ho nadrapilo.
Zamýšľali sme sa nad tým, či takýto zvuk v duchu vydáva aj moja mamina, keď ma v tých topánkach vidí, keďže ako aktívna odporkyňa tejto neestetickej obuvy ich volá hobitie topánky.
Ja som stále nič nejedol. Aby som bol fér, musím priznať, že som ani nepociťoval hlad. Duška si dala čistú palacinku. Keď sme tak sedeli pri vode, rozmýšľali sme čo s dlhým dňom.
Do odletu bolo ešte dosť času. Duške napadlo, že sme nevideli slávne Vietnamské vodné bábkové divadlo.
V Hanoji je vraj najlepšie a to bolo vidieť aj na tom, že každý deň hrajú niekoľko predstavení. Kúpili sme si teda lístok na predstavenie o 15:00 a tešili sa, že čas využijeme na takýto krásny zážitok.
Predstavenie bolo vyrážajúce dych. Na tom, že sme nerozumeli vôbec nezáležalo. Nechali sme sa unášať umením, ktoré nás úplne opantalo. Celé javisko bolo hlboký bazén, s ktorého sa vynárali najrôznejšie scény.
Na začiatku prišli členovia kapely, ktorí hrali na hudobné nástroje, ktoré som nikdy predtým nevidel. Znelo to magicky.
Napríklad tam bola pani sólistka, ktorá uviedla celý koncert nástrojom, ktorý akoby ovládala jemnými gestami vzduchom. Jednu ruku dvíhala vertikálne a druhou jemne prechádzala horizontálne po nástroji, ktorý znel ako vílí spev.
Počas jednotlivých scénok, kedy sa z vody vynárali najrozličnejšie bábky, ľudia, zvieratá a dokonca aj budovy na dlhých paliciach, som sa zamýšľal nad tým, koľko hercov za oponou to asi ovláda. Tipoval som, že štyria, ale keď ich pri kľaňačke vyšlo zozadu asi 15 bol som zaskočený. Na také malé javisko to bol majstrovský výkon. Po predstavení som si bol istý, že to bol jeden z najlepších zážitkov v Hanoji.
Keď sme na letisku v Hanoji čakali na vnútroštátny let do Hue, boli vedľa nás dve Vietnamské reštaurácie plné domácich. Nemal som nijaký odpor k jedlu, ktoré si tam všetci vychutnávali, ba dokonca, začínal som byť hladný.
Duška mi ešte nechcela dovoliť jesť. Bála sa, aby som zase nezvracal. Písala si však aj so svojou maminou a tá odpísala, že keď už cítim hlad, že by som mal aspoň niečo malé zjesť. Trošku ma to upokojilo. Začal som sa teda pozerať okolo seba…
V reštaurácii vedľa mali regál plný čistých bagiet, ktoré plnili na klasické Vietnamské rýchle občerstvenie – Bánh Mi, plnenú bagetu väčšinou s mäsovou paštétou, plátkami mäsa a zeleninou.
Zašiel som teda za staršou pani, ktorá na mňa kývala, keď videla, ako sa rozhliadam. Keď som jej cez prekladač vysvetlil, že by som potreboval iba čistú bagetu a že si rád zaplatím plnú cenu, kývala skôr než som stihol dočítať prudko hlavou, že nie.
Nevzdával som sa a napísal som jej teda aj že som bol v nemocnici po otrave jedlom, a že nič iné nemôžem, ale pani bola neoblomná. Jej nie bolo nepriestrelné. Bola už tretia, ktorá mi v ten deň odmietla dať čistú bagetu, hoci aj za plnú cenu.
Často Slováci komentujú niečo, čo sa im nepáči na našej úžasnej krajine slovami: „Toto sa môže stať iba na Slovensku.“, ale ja musím smutne skonštatovať, že toto by sa na Slovensku nikdy nestalo.
Prechádzal som si v hlave zážitky, kedy som mal problém a doma ma podržali. Naposledy to bola zlatá pani na verejných toaletách jednej železničnej stanice. Keď som nemal hotovosť a poprosil som ju, že mi veľmi treba, naklonila sa ku mne a povedala: „Tak preskočte, ale aby vás nikto nevidel.“ Vybavoval som si úsmev, ktorým to zakončila a zahrievalo ma to pri srdci.
Tu, akoby to bolo ľuďom jedno. Pravidlá sú pravidlá a čisté bagety proste nie sú v ponuke. Ešte som nebol v krajine, ktorú by viac vystihovalo „Thinking inside the box.“ Snažil som sa v sebe neživiť hnev, ale jednoducho som nerozumel, ako môžu byť ľudia tu navonok tak milí a usmievaví, ale zároveň takí chladní a neľudskí.
Hue nestálo za nič. Ak Vás tlačí čas, určite odporúčam túto zastávku preskočiť. Úprimne, bolo to jediné miesto, kde sme sa cítili nekomfortne.
Keby ste ma tu vysadili a nepovedali kde som, súdiac podľa svojich pocitov by som tvrdil, že som určite v Indii.
Tisíckrát hovoriť nie každému taxikárovi bolo také únavné, že sme sa s Duškou vrátili do nášho Indického režimu „keep going“ a ani sme nezastavovali. Duške ale bolo nevoľno. Bola unavená a ja som sa trochu bál, či som ju nenakazil tým hnusným Norom.
Aby som teda ale nebol úplne negatívny, na Hue boli tri milé veci.
- Keď bolo Duške treba na záchod, jedna pani v raňajkovom podniku jej dala kľúčik a potom za to nič nechcela.
- Keď sme išli okolo jednej školy, školáci nadšene vybehli a začali nás zdraviť. „Hello, Good Morning Miss and Mister“ a zapýrene kývali.
- Narazili sme na miestne kaderníctvo Lee Boo, kde kaderník Lee s Holywoodskym účesom za lokálne ceny, rozumej cca 4€ ostrihal Dušku aj s 30 minútovým umývaním hlavy a masážou, ktoré mala na starosti Leeho asistentka.
To, že som sa potom dal ostrihať u Leeho aj ja, a že môj nový účes, hoci aj za 1,5€ pripomínal Buzza Lightyeara z Toy Story, už tak milé nebolo. Ale čo. Chybami sa človek učí a… vlasy vždy dorastú.
Pridaj komentár