Budú z nás motorkári? – 5.-8. deň vo Vietname

Keď si spätne spomínam na prípravy na túto cestu, vôbec netuším ako som mohol zabudnúť na medzinárodnú vodičskú licenciu. Ide o papier, ktorý si vybavíte na polícii asi za 5€. Ale zabudol som. 

Všetko je ako má byť a asi by mi aj tak bola na dve veci, keďže mám iba AM a vo Vietname podľa blogu vietnamista.cz, ktorý píše Zdeňek aj tak výnimka do 125cm neplatí…

Pamätám si aj, ako som niekoľko mesiacov pred cestou zmobilizoval aj svojich kamošov, či náhodou niekto nemá skúter. Ako vždy a so všetkým Samko mal a sprostredkoval mi najadrenalínovejšiu jazdu môjho života. Kým mi dal zajazdiť samému som bol najprv totiž iba spolujazdec. Potom sme sa vymenili a asi za 5 minút jazdy po náhodnej Liptovskej ceste som si povedal, že to nie je až také hrozné a že to zvládnem. 

Ako sa ale blížil dnešný deň, uvedomoval som si čoraz viac, ako veľmi som nepripravený.

Písali sme Zdeňkovej spojke, slečne, ktorú odporúča na svojom blogu. Tá nás ale informovala, že pravidlá sa sprísnili a bez medzinárodnej licencie na riadnu motorku nám nikto motorku, ani skúter nepožičia. 

Spiacim preto, pretože miesto sedadiel mal postele s dekami v troch radoch. Dve uzučké uličky pomedzi a každý rad mal dve poschodia. V autobuse sme boli všetci vyzutí a topánky sme mali odložené v plastovej igelitke. Vymenil som si s Duškou miesto, pretože dole mala väčší výhľad, aj keď stále iba v rámci možností, keďže sme boli v strednom rade a nie pri okne.

Ináč sprievodcovia boli dosť nepríjemní. Mysleli sme na toho chlapca, čo sa nám tak vďačne poďakoval včera z Ha Longu. Ceny na odpočívadlách boli premrštené. Napríklad za čistú ryžu chceli 100 000 (3,3€). Znie to vtipne, keď povieme premrštené, ale ak ste čítali aj minulé zápisky, viete, že je to tak.

Zlatým klincom nepríjemnosti našich sprievodcov bolo, keď sme museli vystúpiť asi o 30 minút pešo skôr od bodu kde sme mali. Celý autobus mal vystúpiť. Pri autobuse čakal už pofidérny minibus a šofér sa pýtal, do ktorého hotela nás zavezie. My sme ukázali na mape náš hotel a on povedal, že za 100 000 za každého nás tam vezme. 

“Radšej pôjdeme pešo.” povedali sme mu s úsmevom.

“Čože?! Veď to je aspoň 8 kilometrov! To je strašne ďaleko!” hapkal nechápavo do prekladača.

Duška mu milo ukázala s pomocou dvoch prstov chodiaceho panáčika a odišli sme.

Ináč, bolo to asi 5 kilometrov a trvalo nám to asi hodinku. Po ceste sme si kúpili najsladšie mandarínky na svete, takže sa nám kráčalo dobre. 

Povedali sme si, že keď nám ten skúter nepožičajú, tak skúsime aspoň bicykle a keď ani tie nie, tak pôjdeme naspäť do Hanoja.

Keď sme prišli na hotel dozvedeli sme sa, že policajti čakajú rovno pri východe z mesta a pokuta je od 3 do 5 miliónov. (100-170€). Recepčný vedel výborne anglicky. Bol to taký mladý prefarbený blonďák. Vyzeral ako z plagátu nejakého kórejského tínedžerského boybandu. Zároveň nevedel o žiadnom mieste kde by požičiavali bicykle. 

Dal nám ale ponuku vyskúšať možnosť okruhu s tzv. easyriderom. Teda ľahkým vodičom. Aj ja aj Duška by sme šli na skútri s vodičom. 

Bolo to dosť drahé, ale v cene bolo všetko. Ubytovanie, jedlo, vodič, benzín, vstupenky na atrakcie. Všetko. Robili výlety od 2 dní až po 5. My sme sa rozhodovali, či ísť na 2, alebo 3 dni.

3 dňový výlet stál 3.8 milióna na osobu (127€). Na deň to bolo asi o celkovo 20€ viac, ako bol náš plánovaný rozpočet, ale povedali sme si, že keď už sme tu, tak do toho pôjdeme a na juhu trošku pošetríme.

A dobre sme urobili! Hneď po raňajkách sme si vybrali vhodnú veľkosť prilby, odložili nepotrebnú batožinu do hotelovej skrinky a čakali na recepcii našich šoférov. Bolo nás dosť… Duška sa z toho veľmi tešila. Celá partia vyzerala byť zložená z veľmi milých a pre zmenu po plavbe Genesis aj mladých ľudí. 

Recepčný nám počas brífingu na mape ukázal kde budeme nocovať a jesť a potom nás zoznámil s našimi vodičmi. Za nami prišli dvaja chalani. Obaja mladí asi ako my. Jeden chudučký Zó a druhý statnejší Sky. Zó bol Duškin šofér a Sky zase môj. Boli mi sympatickí. Veľa sa usmievali a išlo z nich niečo pekné. 

Vzali nám ruksaky a zabalili ich do veľkého igelitu, aby sa nezašpinili. Pripevnili ich obtočenou gumou okolo zadnej časti motorky. Duška to ocenila, lebo to slúžilo trochu aj ako opierka.

Až vtedy sme si všimli, že nepôjdeme na skútri, ale na naozajstnej motorke! Mysliac na ten adrenalínový zážitok so Samkom som sa iba prežehnal a dúfal, že môj Easyrider Sky bude naozaj EASY. 

Pobozkal som Dušku a nasadol na Skyovu motorku. Poprosil som ho, aby sa držal blízko mojej manželky. Bol chápavý a skvelý, pretože to hneď povedal aj Zóovi a vždy sa odvtedy čakali. Aj keď sme boli niekedy mimo skupiny, vždy sme boli s Duškou pri sebe.

Vyrazili sme, oprel sa do nás vietor a ja som bol neskutočne vďačný, že som si vyskúšal jazdu so Samkom, pretože inak by som sa asi posral. Držal som sa pevne zubami nechtami. Sky ma naučil ukázať gesto, že som okej. Spojiť palec s ukazovákom do krúžku. A tak sme si to počas cesty často ukazovali.

Bol to neskutočný pocit. Vietor ma obklopil a nechal som sa iba unášať týmto spontánnym zážitkom, ktorý mi život opäť raz predložil. 

Netrvalo ani 10 minút a zastali sme na prvej zastávke. Na prvej sme tankovali, potom už boli iba výhľady. Skoro nikdy sme nešli dlhšie ako 15-20 minút. Chalani robili tak veľa zastávok, že nám niekedy bolo na motorkách aj prikrátko. 

Začali sme si to s Duškou poriadne užívať. Každú pauzu sme zliezli z motorky, podali prilbu našim chlapcom a hneď k sebe utekali, aby sme si nadšene vyrozprávali čo sme si všimli. Okrem iného aj to, ako sme obaja naraz dostali myšlienku urobiť si vodičák na motorku hneď po návrate na Slovensko. 

Chalani poznali také cestičky, ktoré, keby sme šli sami, by sme nikdy nenašli. Zrazu sme zišli z hlavnej cesty a chodníčkami pomedzi hornatú džungľu sme sa dostali do reštaurácie, kde sme s našou skupinou mali prvý obed.

Jedlo bolo vynikajúce! Vodiči sedeli pri stole spolu a partia nás “klientov” bola zase pri dlhom stole pokope. S Duškou sme si sadli oproti Ide a Erikovi – švédskemu páru. 

Každé jedlo fungovalo tak, že nám priniesli najrôznejšie misky. Bravčové, hovädzie, kuracie mäso, tofu, omelety, ryžu, hranolky, omáčky, zeleninu, jarné rolky… každý si mohol vybrať, čo mu hrdlo ráči. Podávali sme si misky podľa toho, kto mal práve čo najbližšie a každý si nabral podľa chuti. 

Počas obeda sme sa dozvedeli, že Ida išla po strednej pracovať, ale že sa túži dostať na vysokú. Stále to ale zvažujú, keďže to tam funguje tak, že škola je na pôžičku, ktorá sa spláca defacto celý život po tom, čo človek začne pracovať. Nechcem sa teraz venovať porovnávaniu pre a proti našich krajín, ale opäť raz mi hlavou prebleslo len, že som fakt rád za to, kde som sa narodil…

Po obede sme vyrazili opäť na motorky. Dozvedel som sa, že Sky má tiež 23 rokov. Tešil sa, že sme rovnako starí. Dali sme si na to päsť. 

Okrem Idy a Erika boli v našej partii aj extravagantní Francúzi -ryšavý Julien a kučeravý Leo, vysoký Holanďan Bob, Mexičanka z New Yorku Andrea, Rus Leonel so svojim najlepším kamarátom Ukrajincom Danom, s ktorým cestujú po svete… Dvaja mĺkvi Švédi, traja tichí Francúzi, (asi jazyková bariéra) a Kanadský pár (ale pozor! Z Francúzskej Kanady!). Ak správne počítam, bolo nás 17, takže ako vravím… celkom dosť.

Pomerne skoro sa počas zastávok začali medzi sebou hrať viacerí z partie takú hru v kruhu. Prevažne nohami si prihrávali malé pierko pripevnené klincom o niekoľko kovových vrchnáčikov, takže každým kopnutím to trošku zaštrngalo.

Vyzeralo to ako riadna sranda, ale mal som strach sa ku nim pridať. Jednak preto, že som čajový a vyzeralo to bolestivo, zvlášť keď niektorí odohrávali aj hlavičkou ale jednak preto, že mi takéto hry nikdy nešli a nechcel som sa strápniť.

Aké smutné, že som tam kvôli takýmto nezmyselným dôvodom len tak stál zatiaľ čo ostatní sa bavili a užívali si. Duška ich nadšene sledovala a vo mne to burcovalo chuť niečo na sebe zmeniť. Urobiť krok do nekomfortu. Prevziať nad sebou kontrolu.

Spomenul som si na svojho kamaráta Peťa, ktorý mi asi pred dvomi mesiacmi na spoločnej chatovačke často opakoval: “Uvoľni sa už konečne Kris!” naliehal a triasol mojimi ramenami. Viem že má pravdu. Som v napätí (väčšinou) aj keď nechcem. 

Ešte som to ale nedokázal. Duškine nadšenie z týchto bezprostredných frajerov je ale silná motivácia. Nechcem predsa aby si moja manželka myslela, že som nejaký čaj!

Pomedzi dychberúce výhľady na hory a skalnaté útesy všade kde oko dovidí sme zakončili prvý deň našej motorkárskej tour v horskom mestečku Yen Minh. 

Ubytovaní sme boli v tzv. Homestay. Vo Vietname je takých miest viacero. Nie je to hotel, skôr niečo ako penzión. Často sa oň stará lokálna rodina. Mali sme super súkromnú izbu s kúpeľňou a hoci sa izba nedala z vonku zamknúť, cítili sme sa tam tak dobre, že nám to vôbec nevadilo.

Pred večerou sme mali ešte chvíľu času a tak sme šli kúpiť Duške malý krém na tvár a ochutnať miestne mandarínky. V Ha Giangu boli sladšie. 

Na večeri sme boli všetci aj so šoférmi viac spolu. Doniesli nám Happy Water (šťastnú vodu), tradičnú Vietnamskú pálenku, ktorá sa vyrába z ryže, alebo kukurice. Bolo to fakt hnusné, ale nadšenie a radosť našich šoférov to prebila. Vietnamci si neštrngajú ako my: Na zdravie! Ich rituál pripomína viac agresívny bojový pokrik tesne pred kamikadze. Doteraz vlastne neviem, čo sme to všetci pokrikovali ale ja som to počul nejako takto:

“Háj bá Zó!“ zakričal jeden tak, že som myslel, že mu prasknú hlasivky a my sme po ňom zopakovali.

„Háj bá Zo Zo Zó!“ – zopakovali sme a ja som sa nemohol prestať smiať. Bol to fakt bizár.

Wheeeeeeej!” – štrngali sme si šťastne všetci.

Prišli takto počas večere za nami v priebehu štvrťhodinky aspoň štyrikrát. 

Krásnym bodom programu bolo, že priniesli tortu s nápisom Happy Birthday ale nikto nevedel, kto má vlastne narodeniny. A tak sme oslavovali a tá torta bola fakt výborná! „Happy Birthday family!“ Zvolávali naši Vietnamskí šoféri.

Po večeri doniesli doma vyrobené karaoke z pneumatík a starého mixážneho pultu. Bol som fascinovaný tým, že malo ešte aj dva bezdrôtové mikrofóny takmer bez latencie. Podávali sme si telefón a každý spieval nejakú národnú pesničku, aby sme viac spoznali naše jazyky. 

S Duškou sme si zaspievali pieseň Ľudia nie sú zlí od IMT Smile. Myslím, že sme zožali najväčší úspech a pravdupovediac to bol naozaj dobrý pocit.

Teda až kým neprišiel taký malý Vietnamský chlapček. Mohol mať asi 8. Spieval pieseň od ROSÉ & Bruno Mars – APT a teda z toho ako čisto to zaspieval som mal zimomriavky a skoro som odpadol.

Ďalší deň sa niesol vo veľmi podobnom duchu, len bolo všetko ešte krajšie. Lepšie sme sa spoznali s každým z našej partie.

Sky sa snažil so mnou rozprávať po anglicky a tešil sa z každej konverzácie, ktorú sme spolu mali. Často nás s Duškou odfotil pri krásnom výhľade. Počasie bolo vynikajúce. Ja som mal na motorke iba mikinu a keď sme stáli musel som si ju dať dole, pretože slnko naozaj pieklo.

Cestou k tesnej hranici s Čínou sme mali naozaj dostatok zastávok na inšpiratívne rozhovory s ostatnými.

Mexičanka Andrea týmto výletom pomaly končí svoju niekoľko mesačnú cestu a vracia sa do New Yorku, z pôvodnej kariéry kurátorky začínajúcich umelcov cíti veľké nutkanie prejsť do politickej sféry. Pokúsiť sa niečo zmeniť.

Holanďan Bob si túto cestu zabookoval keď po rokoch podnikania v záhradnej architektúre vyhorel a nevedel ako ďalej. Túži robiť sociálnu prácu a pomáhať závislým ľuďom na odvykačkách. Momentálne však vďaka dobre kúpenej dodávke pasívne zarába okolo 100€ v čistom každý deň ak sneží, keďže si ju mesto od neho cez zimu požičiava a využíva na odhrn ulíc.

Kanaďanka Karmi, ktorá je na 6 mesačnej ceste okolo sveta a jej priateľ, ktorý ju prišiel do Vietnamu na mesiac pozrieť, aby boli aspoň chvíľu spolu.

Rus Leonel, ktorý nám porozprával, že doma to vôbec nie je dobré a cestuje so svojim Ukrajinským kamarátom Danom po svete už mesiace. Precestovali Indiu, Srí Lanku, Thajsko a množstvo iných krajín. Neradi sa rozprávajú o situácii doma, ani medzi ich krajinami. Poznajú sa už od Vysokej školy a sú najlepší kamaráti. Leon nám vysvetlil že vďaka tomu, že dokázal vláde že dokáže zarobiť nadštandardný príjem, tak má výnimku a môže cestovať na takéto zahraničné cesty. Netuším v čom podniká, ale spomínal kryptomeny.

Erik, ktorý si takisto túži urobiť licenciu na motorku, ale vo Švédsku takýto kurz vyjde aj na 3000€. Pozreli sme si s Duškou ponuky na našom milovanom strednom Slovensku a vyzerá to tak, že sa zmestíme do 600€. Erik s Idou sa na seba pozreli a začali uvažovať, či si neurobia výlet na Slovensko.

Večer sme sa všetci spolu zahrali Mestečko Palermo – tu to všetci poznali ako Werewolves, teda vlkodlaci. Nechýbala ani happy water. Táto bola ale o čosi chutnejšia.

Sky nám povedal o svojej rodine. Má ženu a dve detičky. 5 ročnú dcérku a 7 mesačného syna. Pýtali sme sa ho, či je to vo Vietname zvyčajné. Vravel, že muži majú bežne prvé dieťa v 20tke, takže bol o dva roky mladší. „Pssst.“ Zasmial sa.

S Duškou, Bobom a Andreou sme sa zahrali kartovú hru “Vybuchujúce mačiatka”. Duška sa zabávala a vravela mi, že by sme si takú mohli kúpiť aj domov.

Neskôr sa mi Sky ospravedlnil, že si so mnou nepripije, ale že na cestách bývajú často policajné kontroly a že dnes mali šťastie, že žiadnu nestretli. 

Mal pravdu a na ďalší deň na to skutočne doplatil možno neprekvapivo práve Leonelov šofér, ktorý zaplatil polícii cez 3 milióny dongov (100€).

Leonel s Danom nás potom už nedobehli. Iba im Bob volal, či sú v poriadku. Rozlúčili sme sa cez telefón. 

Pri obede sa Andrea opýtala koľko kto budeme dávať šoférom. Ona sama chce dať 200 000 (6,6€)

Priznám sa, že dovtedy ako sa to opýtala som nad tým ani neuvažoval.

Od vtedy som na to celú cestu už nevedel prestať myslieť… Ako je správne sa k tomu postaviť? Na jednej strane som vedel, že sme zaplatili za ten výlet už tak dosť peňazí. Na druhej strane by mi prišlo ľúto, keby naši chlapci videli ostatných vodičov ako niečo dostanú a ich snaha a prínos, ktorý si všimli aj ostatní z našej partie by ostala neocenená. 

Celá cesta so všetkým stála 3.8 milióna (126,6€) na osobu. Bola o milión drahšia, ako keby som šiel na motorke sám bez šoféra. Pomyslel som si, kiežby dostali aspoň ten milión (33€) ako plat za tieto tri dni práce. Sky nám povedal, že do mesiaca má 4 takéto okruhy. 

Ako som sa viezol na jeho motorke všetko som si v hlave prepočítaval… poprosil som pána Boha, aby mi vnukol do hlavy správne číslo. Vedel som že chcem dať rovnako aj Zóovi a v hlave mi prebleslo 400 000 (13,3€).

V tých státisícoch to znie hrozivo, ale reálne tu riešime iba pár eurové rozdiely. Niečo, čo u nás stojí koláč s kávou v kaviarni a tu môže mať pre jednotlivca veľký význam. 

Keď sme šťastlivo a v zdraví prišli do hotela, čakal som ako zareagujú. Rozlúčili sa s nami, odfotili sme sa, objali a nič iné a navyše nečakali. Vrátili sa naspäť k svojim motorkám.

To ma presvedčilo, že je to naozaj správne. Diskrétne sme im podali peniaze do dlaní. Boli naozaj vďační. Dokonca Zó, s ktorým ja som až tak nebol v kontakte ma prišiel objať. Cítil som, že je to tak, ako má.

Na hoteli sme si čakajúc na nočný autobus do Hanoja ešte dali spoločnú večeru s Bobom, ktorý smeroval do Sapy. Kecali pri večeri, vychutnávali si jedlo a nevedeli, že nás už o pár hodín oboch čaká jeden z najťažších dní vo Vietname. Ale o tom až nabudúce.

Zatiaľ ahoj. Kris.

(Písané 19.1. v mestečku Hoi An, o chvíľu sa presúvame do inej izby, lebo sme si tu predĺžil pobyt a naša už nebola voľná.)