Priemerný čas čítania:
Poznámka na úvod: HANOJ JE ÚŽASNÝ.
Ubytovaní v hoteli Dong Xuan Boutique v úzkej uličke ukrytej pred ruchom vysunutých obchodíkov s najrozličnejšími tovarmi sme sa unavení z cesty zobudili až na budík, ktorý zvonil 8:30, aby sme stihli raňajky, ktoré končia o 9:30.
Na raňajkách nás podľa očakávaní čakal Vietnamský hovädzí vývar “Phở”, alebo ako nám to prezentujú miestni: Rezancová polievka. Vývar je čistý a na úvod sa nás časníci opýtali, čo si doňho dáme. Ryžové rezance, hovädzie alebo kuracie mäso, koriander, klíčky alebo cibuľku. Najprv nám to podľa preferencie nachystali do misky, (Duška má najradšej čistý vývar bez všetkého) a potom zaliali vriacim vývarom, ktorý sa stále zohrieva na platničke, ktorá kontroluje optimálnu teplotu. Najlepšie phočko, aké som doteraz jedol!
Hotel sme si vybrali dobre. Okrem skvelej lokality v starom Hanoji, kde sú všetky pamiatky do 25 minút chôdze (aj so zastávkami) sú zamestnanci maximálne príjemní. Dali sme si oprať veci za cenu 2$ na kilogram. Vraj budú hotové večer. Rifle mám ale na sebe stále tie isté. Zobral som si svoje obľúbené, so šiestimi vreckami, pričom štyri sú aj na gombíky, takže v cudzom svete ich považujem za najbezpečnejšie. Pre obmedzené miesto v ruksaku sú k ním jediná alternatíva teplákové kraťasy. Bezpečnosť, ale smrad? Zatiaľ bezpečnosť. A cieľ na dnes je aspoň jasnejší – nájsť mi ešte jedny gate.
Na raňajkách nám urobili praženicu a dali sme si aj melónový džús a passion fruit, ktorý ani neviem či má slovenský názov – vášnivé ovocie? Ináč mi chutí najviac práve ten!
Ako prvú zastávku sme si vybrali jazero navráteného meča. Od hotela bolo jazero asi 13 minút pešo.
Hluk a chaos na ulici mal prekvapivé mantinely. Všetci poslušne stáli na križovatkách s modernými semafórmi s odpočítavaním. Dávali smerovky! Možno sa pýtate, prečo obdivujem takú banalitu, ako naznačiť smerovkou kam odbáčam, ale pre porovnanie s Indiou, ktorú som spomínal aj včera… nič také tam nebolo.
Ďalším obrovským rozdielom bol poriadok. Na zemi, na ceste, na chodníku… všade. V Indii nič také ako poriadok neexistovalo… tu sme nevideli odpadky inde ako na vyznačených kôpkach, ktoré sa na konci dňa zbierali.
Ako sme tak smerovali k jazeru, uvedomovali sme si aj tretí rozdiel a zároveň jeden z najpríjemnejších rozdielov vôbec, vďaka ktorému sme sa cítili v Hanoji celý čas príjemne. Nikto nás s ničím neotravoval. Všetci boli milí, slušní, úctiví. Raz za pár minút okolo nás prešiel jeden z pánov na bicykli, ktorý tlačil pred sebou sedačku pre dvoch miesto riadidiel. Zacinká, alebo sa raz slušne opýta, či nepotrebujeme odvoz. Nemusel som ani povedať “No.” a už vôbec nie tisíckrát a stále neúspešne. Tu stačilo len kývnuť hlavou a poďakovať sa a išiel v kľude ďalej…
Duška sa tu cíti bezpečne. Na každej ulici sú turisti, ale nie je to také, že by sme sa tu tlačili. Skôr je tu cítiť naša prítomnosť a vzájomne sa vnímame.
“Možno tu má ten režim fakt zmysel,” komentovala Duška sledujúca plynulý chod premávky, “keď dokázali vytvoriť pravidlá, ktoré sa takto dodržujú a vďaka čomu je to tu takéto čisté.”
Akoby sme videli dva extrémy a zarážalo nás, ako môžu byť dve ázijské krajiny tak odlišné a pritom tak podobné. O režime v krajine nevieme zatiaľ nič. Plán je prečítať si to na izbe, ale čo vidíme je citeľný rozdiel oproti tomu, čo sme zažili tam. Tak v čom inom by to bolo?
Pri jazere sme si prečítali legendu, že v ňom žila obrovská zlatá korytnačka, ktorá zachránila ríšu tým, že kráľovi, ktorý ju prišiel poprosiť o pomoc dala z jazera meč, ktorým porazil a vyhnal Číňanov. Potom ho do jazera vrátil a vybudoval jej z vďaky na jazere chrám.
V Nefritovom paláci (to je ten chrám) sme videli starého uja, ktorý na papierový zvitok písal ozdobným písmom čínske znaky, ktoré sme si mohli pozrieť v katalógu spolu s anglickými prekladmi a vybrať si ten najlepší. Jeden zvitok stál 200 000 dongov (6,70€), ale Duška si ho doma nevedela predstaviť a tak sme sa iba kochali, ako namáčal pero do atramentu a s ľahkosťou kreslil bezchybné ťahy.
“Čo ti dáva? Tá korytnačka fakt existuje!” vykríkla Duška, pretože si myslela, že to bolo vymyslené.
Vraj ich je teraz na celom svete iba 6. Dve mali vypreparované v sklenených vitrínach. Jedna z nich vážila až 250 kg. Vedľa seba mala stožiarik, so štyrmi pazúrmi smerujúcimi diagonálne trochu pripomínajúci prerastenú kuraciu paprču – hmm, tak to bol korytnačí penis.
“Viete prečo mu ho odťali? Len tak, aby Vám ho sem mohli vystaviť a ukázať.” počuli sme hovoriť anglickú sprievodkyňu vedľa nás a výbuch smiechu skupiny Britov. Anglický humor.
Na obed sme šli do reštauračnej uličky. Hľadali sme takú, kde uvidíme jesť veľa ľudí a zároveň, kde by sme našli Duške niečo bez mäsa, keďže je ho tu všade viac než dosť.
Ja som si dal ryžové rezance s hovädzím mäsom. Duška si objednala vegetariánske Bun Bo Nam Bo. Chcela sa zahriať a tak sme si vypýtali aj Hot Ice Tea (horúci ľadový čaj – divné však?). Milá pani v reštaurácii nám odporučila medový, že je vraj najlepší.
Čaje vo Vietname sú fakt presladené. Zároveň dávajú k jedlu a do nápojov maličký guľatý zelený citrón, podobný plod ako limetka. Takže sa dá povedať, že to bolo ako fakt dobrý čaj s medom a citrónom od maminky. Len teda ten citrón chutil viac Vietnamsky.
Všetko jedlo chutilo výborne. Aj keď Duška svoje ochutnala neskôr ako ja, pretože si zaumienila, že na tejto ceste nebude jesť inak, ako s paličkami.
Mala to aj s Tofu, takže sa veľmi tešila. Po 5 minútach skúšania svojej trpezlivosti vyhlásila: “Nevadí, mám 30 dní na to sa to naučiť.”. Skúšať ale neprestala a po ďalších piatich minútach a rýchlokurze od pani čašníčky už jedla hravo ako miestni obyvatelia.
Cestou do areálu Hočiminovho mauzólea sme šli okolo múru s nástennými maľbami, ktorý strážil vojak v uniforme.
“Aha! To vyzerá ako Bojnický zámok! Počkať to je naozaj Bojnický zámok!” vykríkla Duška, keď sme si uvedomili, že úplnou náhodou kráčame okolo Slovenskej ambasády.
Začali sme sa usmievať od ucha k uchu a vysvetľovali sme vojakovi, že to je naša ambasáda. Úsmev nám opätoval. Dnes mali zavreté, pretože je štátny sviatok. Vlastne hej… doma máme troch kráľov.
Na mauzóleum sa čakalo v dlhom rade a prešli sme aj kontrolou ako na letisku. Vstup bol zadarmo. Vyšli sme v obrovskom vybetónovanom areáli. Okolo schodov k hrobke stáli vojaci.
Dalo sa prejsť len okolo, alebo ísť ešte do múzea, ale to nás nelákalo. Čo nás ale zaujalo boli asi desiati muži, ktorých práca bola čistiť tento betón od šmúh a špiny. Mali kefy a riedidlo a škrabkali zo zeme čierne gumené škvrny.
“Tu má fakt každý prácu.” uvedomili sme si spolu s faktom že od nás nikto nežobral. Každý mal svoju robotu.
Cestou k poslednej atrakcii dnešného dňa – úzkej kaviarňovej uličke, ktorou prechádza vlak v takej tesnej blízkosti, že musia obchodíky za každým keď prechádza vlak zasunúť všetky trčiace stoličky dovnútra. – sme sa zastavili na naše už obľúbené ryžové šišky v tvare guličiek.
Duška chcela jednu, ale Vietnamci sú takí rýchli, že sme sa ani nenazdali a mali sme ich v sáčku 10. A teda celkom som si to v tej chvíli neuvedomil, ale zaplatil som za ne 150 000 (5€), potom spätne som sa na seba hneval, lebo človek si tu musí ako prvé zvyknúť na to, že žiadna cena nie je pevná a všetko sa musí zjednávať. Takže to beriem ako poplatok za miniškolenie Vietnamskej finančnej gramotnosti a bonus – sú fakt dobré.
Čo sa týka uličky s vlakom napíšem len, že to bolo zaujímavé, ale “little overated”, ako povedala naša hotelová recepčná, keď sme sa jej pýtali, čo treba vidieť. Išiel faaaaakt pomaly.
Ďalej sme hľadali podnik, kde by si mohla Duška odskočiť a našli sme matcha latte za 40 000 (1,3€)!. Dokonca aj s ovseným mliekom.
Keď sme sa vrátili zo záchoda, už nás čakala pripravená. Na naše prekvapenie bola ľadová. Chalan za barom nám pomohol aspoň tak, že z nej vybral ľad. Duška tvrdí že bola fantastická, ale aj tak som ju dopil ja, pretože jej bola zima a potrebovala sa zahriať.
Cestou na izbu som jej pre radosť kúpil kokos od našej známej pani na chodníku.
Na izbe nás už čakal na zemi v kúpeľni Charlie Hank, ktorého prvá zbadala Duška:
“Kristiánko, tu je chrobák!”, išiel som sa naňho pozrieť. Bol malý, vyzeral trochu ako cvrček.
“Hmm, neboj sa. To nie je šváb. Aha! Má aj chvostík.”
Upokojoval som ju, že Charlie Hank, nie je nebezpečný. Našiel som si fotky švábov a teda tento vyzeral inak. Zavreli sme dvere na záchode a išli sme na to najlepšie pho čko, k tým Nemcom, pamätáte?
Pho Bo sme si dali well done, ale teda mäso sa skoro nedalo rozžuť a určite by som nepovedal, že je najlepšie. Prišlo mi aj málo slané… to hotelové položilo latku naozaj vysoko.
Cestou domov sme si za 20 000 (0.66€) kúpili banán v cestičku. Bolo to zaujímavé, chalanisko rozpučil maličký banán do tvaru obdĺžnika, zalial niečím, čo vyzeralo ako palacinkové cesto a položil do rozpáleného oleja. Mňam. Duška sa zalizovala.
Na hoteli Duška ešte raz Charlieho odfotila a spýtali sme sa googlu čo je zač. Zistili sme že nemá chvostík, ale tykadlá a že je to teda fakt šváb. Ale teda že švábov je 600 druhov, tak sa tým vysvetľuje, prečo som ho nepoznal.
“Zbav sa Charlieho!” rozkázala Duška.
Obliekol som sa do brnenia v podobe dlhých nohavíc (stále tých istých áno) a mikiny a hľadal som vhodnú zbraň. Keď som vošiel dnu, Charlie Hank už vedel, že sa blíži jeho koniec a utekal sa skryť za zachod. Mám pocit, ale to je stále neisté, že mal aj väčšieho kamoša, ktorý sa skryl v škáre pod kúpeľňovovým prahom.
Vzal som fén a skúmal či teplý prúd na Charlieho zaberá. Zabral. RIP Charlie. Bol si fajn spolubývajúci. Keďže som nevedel či som dobre videl, nafúkal som fénom aj do tej diery pod dverami. No nič. Doslova sme za Charliem zavreli dvere a išli spať.
Zajtra vstávame skoro. Príde po nás odvoz do Ha Longu.
Dovtedy ahoj! Kris.
(písané po ležiačky v autobuse cestou do Ha Giangu 9.1. medzi 11:30->14:00)
Pridaj komentár