Priemerný čas čítania:
Upozornenie: Pre ľudí s citlivým žalúdkom odporúčam túto časť nášho Vietnamského denníka preskočiť. Všetko budem opisovať presne tak, ako sa stalo. Nechutne, pravdivo a bez hanby.
S Bobom sme sa pri jednom obede zabávali, že moje motto by mohlo byť “Beef Every Day”.
Bez preháňania som od kedy som prišiel do Vietnamu jedol mäso minimálne trikrát denne.
Moja Duška sa ma snaží v tejto nadmernej konzumácii trochu krotiť dokonca aj doma na Slovensku, keďže mám slabosť pre spracované mäso a hlavne moju obľúbenú Tokajskú pálivú salámu (och, ako mi chýba), Kabanosy, či mekáč.
K hovädziemu sa však doma na Slovensku dostanem len príležitostne a tak som od prvej chvíle vo Vietname využil možnosti lacnej kúpy a jedol som hovädzie všade od rána do večera.
“To je naozaj dobré motto!” bavil sa Bob a súhlasne prikyvoval.
Duška sa nebavila. Cítil som, že ju to trápi. Že sa o mňa bojí. Viete… králi a dna.
Vo Vietname je utrpenie zvierat citeľnejšie ako u nás. Alebo teda… minimálne je viac na očiach. Zabíjačky sú skoro na každej ulici. S mäsom sa nakladá, ako so samozrejmosťou.
Mŕtve prasce sa uviazané špagátom pevne až do mäsa vezú nad zadným kolesom motorkárov. Malé kurence sa ešte v celku aj s hlavou upečené obtáčajú nad ohňom pouličných stánkarov. Nájsť variant bez mäsa je tu veľmi ťažké a väčšinou to znamená, že si dáte vajce, syr, alebo tofu.
“Počuli ste to včera v noci? Niekto asi u susedov znásilňoval prasa!” smial sa Leonel a odkazoval na kvílenie, ktoré sme počuli všetci v noci až do izieb.
Duške bolo smutno. Rozprávali sme sa o tom spolu veľa. Rozumel som dôvodom, ktoré mi vravela, no zároveň som si uvedomoval svoju závislosť. Neviem si predstaviť stať sa vegetariánom natrvalo.
“Mne zvierat ľúto nie je. Verím, že dôvod ich existencie je, aby boli potravou pre nás.” vravel som jej presvedčený, že sa na to dívam správne.
“Súhlasím, že pán Boh nám dovolil jesť mäso v čase, kedy sme nemali inú možnosť. Od vtedy nám ale dal toľko spôsobov, nových nápadov, ako sa stravovať inak… nie sme odkázaní na to takto s nimi zaobchádzať. A už vôbec nie jesť mäso štyrikrát denne. Veď to vždy bola slávnosť. Niečo výnimočné raz do týždňa….” obhajovala moja čistá manželka zvieraciu ríšu.
Keď sme čakali na autobus, dali sme si ešte v hoteli Lotus večeru. Ja s Bobom sme si dali opekané rezance klasicky s hovädzím a Duška si dala rezance so zeleninou, hríbmi a vajíčkom.
Bob odišiel na autobus skôr – išiel do Sapy. (Podobné horské mesto na severe Vietnamu, ako Ha Giang) My sme s Duškou čakali na autobus do Hanoja, ktorý nás ako obyčajne mal vyzdvihnúť pred hotelom. Zahrali sme si zatiaľ biliard.
Tentokrát sme si priplatili za kvalitnejší spiaci autobus podľa odporúčaní nejakého youtubera. Keď sme však nastúpili, bol som nemilo prekvapený. Neviem, či mal ten youtuber meter päťdesiat, ale vôbec som sa do tej kóje nezmestil. Bol som teda pokrčený a ešte k tomu úplne vzadu, takže s nami od začiatku brutálne hádzalo.
Duške bolo príjemne. Je pravda, že postele tu boli širšie a tak som šiel aspoň ku nej. Bolo mi príjemnejšie pokrčenému vedľa nej.
„Je mi strašne zle.“ povedal som Duške a spomínal som si na svoje detstvo. Rodičia sa so mnou každú cestu autom poriadne vytrápili a úspech bol, ak sme cestou zo Zvolena do Banskej Bystrice stáli “len dvakrát”.
Tak, ako pri tejto vete vždy moja milovaná maminka vyťahovala žltú Billa igelitku a otáčala sa ku mne dozadu, tak aj moja milovaná manželka vybrala zo žltej igelitky topánky a podala mi ju pre prípad, že by som ju potreboval.
Cesta mala trvať 6 hodín. Bolo to najdlhších 6 hodín môjho života. Čoraz častejšie som sa snažil zhlboka dýchať a veril som, že to vydržím. Nevydržal som.
V rýchlosti som schytil igelitku a snažil sa vystrčiť hlavu z kóje. Neskôr som zistil, že práve v tomto momente som si ešte aj rozbil hlavu. Vyvracal som všetko, čo sa dalo. Našťastie bola dostatočne veľká a nemala dieru.
Sprievodca, ktorý spal na schodíku sa na mňa pozrel trochu chladne – predpokladám, že to nie je prvýkrát, čo niečo takéto vidí. Bez slova si zbalil deku na ktorej mal opretú hlavu, aby som ju nezašpinil a odišiel do prednej časti autobusu.
Po chvíli, čo ma Duška utierala poslednými vreckovkami čo sme mali sa vrátil a hodil predomňa na zem dve samostatne zabalené vlhčené utierky.
Práve sme zastali. Boli sme v Hanoji. Keby som reálne vydržal ešte 5 minút… ach.
Igelitku po okraj plnú zvratkov som bosý vyniesol von z autobusu a položil k najbližšiemu miestu s odpadkami. Boli 3 hodiny ráno. Keď som sa vrátil do autobusu jediné, čo som chcel bolo sa poutierať.
Celý špinavý som ale musel čakať na mieste šoféra, keďže všetci Vietnamci čo s nami cestovali (mohlo ich byť aspoň 20) sa pomaly balili a vychádzali úzkou uličkou von rovno okolo mňa. Každý kto okolo mňa prešiel mi venoval zaujatý pohľad. Mal som pocit, ako keby nikdy predtým nič také nevideli.
Keď sa konečne uvoľnilo miesto v uličke, šiel som dozadu za Duškou. Všetko medzičasom pobalila a poutierala, takže sme zobrali veci a odišli von z autobusu k ruksakom, ktoré šofér už stihol vyložiť von na ulicu.
Kedže sme už nemali žiadne vreckovky, išiel som za jeden kôš vysmrkať sa, nech sa mi aspoň trošku uľaví.
Keď som potom ukázal jednému mladému páru gesto smrkania, po chvíli pochopili, že by som potreboval vreckovku. Zlatí mi dali celé balenie a odišli na skúter, ktorý si objednali ako odvoz.
Boli sme asi 9 kilometrov od hotela. Aj by mi dobre padlo trochu sa z toho vychodiť, ale Duške bola zima a plán bol ísť sa aspoň zložiť na hotelovú recepciu, keďže check in sme mali až o 14:00.
Objednal som teda taxík a ten nás odviezol až k nášmu už dobre známemu Dong Xuanovi. Celú cestu mi bolo stále zle. Mal som pootvorené okno a snažil sa dýchať. Stále som mal pocit, že to je z tej cesty autobusom.
Hneď, ako sme vystúpili z taxíka pred hotelom som sa vyvracal znovu. Taxikár odišiel a my sme si všimli, že Dong Xuan má zavretú mrežu.
Písali sme na whatsapp, volali, zvonili, nič. Ich 24/7 recepcia očividne nie je 24/7, tak, ako zatiaľ žiadny 24/7 podnik, na ktorý sme vo Vietname narazili.
Zmierení s tým, že si počkáme ešte pár hodín, minimálne kým budú v hoteli raňajky a niekto nám otvorí, sme sa posadili na múrik.
Bolo mi strašne. Nevedel som si oprieť hlavu, pretože ma hneď nadrapilo a začal som znovu vracať.
Duška chcela nájsť nejakú kaviareň, aby som si skúsil ľahnúť a pospať, ale nevedel som si predstaviť prejsť už ani kúsok po vlastných.
Niekde v tomto momente sme si uvedomili, že to bude asi viac, ako len z cesty autobusom.
Každých 15 minút som vracal a nadrapovalo ma tak veľmi, že som kľačal na kolenách na ceste a ústami mal k chodníku maximálne 15 centimetrov. Nemal som už čo vracať. Vychádzala zo mňa iba hustá žlč.
Otrava jedlom. Viac než isté. Mali sme strach len, aby to nebolo niečo fakt zlé.
Hanojské ulice postupne začali ožívať. Skútre čoraz častejšie prechádzali po ulici, na ktorej sme s Duškou zatiaľ squatovali.
Napokon prišla nejaká pani na skútri, zaparkovala pri hoteli a odomkla nám mreže.
Na recepcii spali dvaja muži na gaučoch. Pomyslel som si, aké je smutné, že zamestnanci štvorhviezdičkového hotela s obrovskými izbami nemajú ani vlastnú posteľ, či kúpeľňu.
Toho mladšieho som nepoznal. Manažér Lee, s ktorým som si myslel, že máme dobrý vzťah (to je ten, ktorý nám dal už naposledy tú lepšiu cenu a ten istý, čo vravel, že som slávny) ešte spal.
Veril som, že 50%, ktoré mi chce ten mladý recepčný naúčtovať z ceny izby za skorší check-in je spôsobený iba tým, že ma nepozná a nevie, že už sme tam strávili asi 4 noci. Sklamalo ma to a rozhodol som sa, že to z princípu a kontextu situácie neprijmem. Sadli sme si k raňajkovému stolu a pokúsil som sa driemať aspoň na stole.
Bolo 7:00, keď rozospatý pán Lee vstal z gauča.
“Dobrý deň, ako sa máte?” pozdravil sa mi.
“Nie veľmi dobre… asi som sa niečím otrávil…” poznamenal som.
Lee nič nepovedal. Iba sa uškrnul spôsobom, že ho to mrzí a šiel si sadnúť k počítaču na recepcii.
“Písal som Vám na whatsapp.” pripomenul som mu.
“Aha, áno? Pozriem sa na to.” reagoval stroho.
Mladý recepčný mu po vietnamsky niečo vravel. Prehodili pár slov a bolo ticho.
Unavený a zničený som po štvrťhodine venoval pánovi Leemu vyčítavý pohľad. (Medzitým som chodil vracať na záchod, ktorý bol našťastie v lobby.)
Lee sa na mňa pozrel ako pribrzdený. Vrelo to vo mne. Tváril sa, že nevie, čo od neho chcem. Keď som mu ešte raz zopakoval, že som mu písal, vysvetlil mi, že tak, ako mi jeho kolega povedal, izba bude stáť +50% za skorší check-in.
“Aha, tak to ma mrzí. Myslel som, že viete zobrať do úvahy okolnosti, že som sa otrávil jedlom a chcel by som sa iba umyť a vyspať.” vravel som sklamane.
“Mrzí ma to, nie som riaditeľ tohto hotela. Toto sú naše sadzby do 14:00” odvrkol necitlivo.
Dobre teda. Asi ešte nie som dosť slávny. Odišli sme. Plán bol teda nájsť kaviareň, kde si budem môcť ľahnúť a ideálne tam bude aj záchod.
Jediná pozitívna vec na Dong Xuane bola, že sme si tam aspoň mohli odložiť veci.
Hľadali sme pre mňa miesto, kde by mali čierny čaj. Vo Vietname totiž nájsť klasický čaj nie je vôbec jednoduché. Väčšinou tu majú iba instantný rozpustný. Našli sme teda vychýrenú note coffe, ktorá je známa tým, že je celá oblepená zvnútra aj zvonku tými štvorčekovými samolepiacimi bločkami.
Uvelebil som sa na druhom poschodí tejto kaviarne. Našiel som tam gauč aj záchod blízko pri sebe, takže win win.
Napísal som Bobovi na whatsapp: “Si v poriadku Bob? Ja vraciam celú noc… myslím, že by to mohlo byť z toho hovädzieho, čo sme spolu včera jedli na večeru? Dúfam, že si v pohode.”
Keď som po chvíli vyvracal celý čierny čaj, ktorý som sa po glgoch snažil piť vedel som že je zle.
V tom mi cinkla správa od BOBA: “Haha, vôbec. Tiež som chorý. Vraciam a mám hnačku. Prišlo to okolo tretej ráno.”
A bolo to jasné…
Som otrávený jedlom. Je to prvý vážnejší, hoci všeobecne nie až tak neobvyklý, zdravotný problém, ktorý zažívam v zahraničí.
Jednou z mojich dobrých stránok, ktorá mi je aj teraz výhodou je moja opatrnosť. Na žiadnu cestu, ani na tú najkratšiu, som nikdy nešiel nepoistený.
Keď som bol mladší a chodil som na prvé cesty bez rodičov dostával som od nich príkazom poistiť sa. Bez toho by ma nepustili. Ďakujem mami a oci. Teraz je to pre mňa už taká samozrejmosť, že mi to ani nemusia pripomínať.
Jeden chlap, ktorého som v istom období svojho dospievania počúval ohľadom financií vravieval, že peniaze za poistenie sú najlepšie vyhodené peniaze, ak sa nič nestane.
Pred cestou som nás teda s Duškou poistil v poisťovni Axa, ktorá dlhodobo v prieskumoch stojí na vrchole rebríčkov kvality a spoľahlivosti.
Prvýkrát v živote som nás poistil na celý rok, keďže tento rok sme chceli poňať cestovateľsky. Poistenie nás vyšlo 218,80€, čo bolo len o niečo viac, ako ponuka krátkodobého poistenia, keby som nás poistil iba na tento mesiac. A keďže toto je za nás oboch a na celý rok vnímal som to ako skvelú ponuku.
Zavolal som zoslabnutý na asistenčnú službu poisťovne. Zdvihol mi Čech Lukáš, ktorý bol veľmi milý a chápavý. So všetkým ma upokojil a ubezpečil, že všetko bude v poriadku.
Poisťovňa má v Ázii lokálneho partnera, ktorý podľa mojej aktuálnej adresy vybral pre mňa najvhodnejšie zdravotnícke zariadenie. Bola to Hanoi French Hospital, kde ma už čakali a všetko bolo pre mňa pripravené.
Minule som sa so svojou sestrou rozprával o tom, že ma vždy zaleje pocit pokoja keď už som konečne v nemocnici. Odľahne mi a absolútne sa uvoľním, pretože cítim, že už o mňa bude iba postarané a že už som v bezpečí. Rovnako som to cítil aj teraz.
V čistučkej nemocnici s tou najchutnejšou vodou na celom svete, ktorej som stále nemohol piť toľko, koľko by som chcel, som dostal súkromnú izbu a Duška bola celý čas pri mne. Doktor bol veľmi milý Francúz, sestry a asistenti boli domáci. Všetci boli milí a vedeli perfektne anglicky.
Prvý dojem, ktorý som urobil na doktora bol, že ma videl otočeného chrbtom vracať do nemocničného umývadla. Pomedzi to, ako som sa v umývadle lúčil s tou najlepšou vodou na svete som zo zadu počul iba konverzovať Dušku s doktorom a doktorove „Awww“, ktorý sa nadomnou roztápal, ako jeden môj spolužiak nad mačiatkami.
Sestričky mi vyholili ruku a dali infúziu. Všetko, čo mi dávali mi najprv vysvetlili. Dostal som lieky na upokojenie, proti vracaniu, hnačke a minerály a elektrolyty na doplnenie tekutín. Bol som strašne smädný.
Zobrali mi krv a doktor mi dal aj skúmavku na vzorku stolice, keďže potreboval zistiť, čo mi je.
Keď bolo po všetkých testoch a infúzia mi stále kvapkala som konečne zaspal. Bolo to len na moment, keďže hneď, ako som sa uvoľnil som sa so strachom zobudil na to, že som sa posral.
„Nie nie nie! Ach… Duška, mne ušlo.“ vravel som zúfalo.
Za skoro šesť rokov s mojou milovanou Duškou sme zažili všeličo. Prirodzenou chlapskou vlastnosťou je byť v očiach svojej partnerky dokonalý. Hmm.
Myslím, že som zbúral všetky steny ostychu a aj keď som sa donedávna ešte pred mojou ženou hanbil kakať, keď bola so mnou náhodou naraz v kúpeľni sa naše manželstvo v tejto chvíli posunulo na úplne inú úroveň.
Pomaly sme odcupkali do nemocničného záchoda, kde som vyzliekol svoje obľúbené 6 vreckové rifle, keďže boli od hnačky zo zadu premočené. Boxerky som hneď hodil do koša, ale bol tu ešte jeden problém…
Keďže do Vietnamu sme išli so značným množstvom hotovosti. (1,200€) Mal som ju ukrytú v tenučkej bežeckej ružovej ľadvinke od môjho svokra pod boxerkami. Keď som si ju odopol bola už celá špinavá. Duška z nej vybrala peniaze a snažila sa ju umyť, ale neúspešne. Prepáč Tato… kúpim ti novú.
Keď som sa po umytí v umývadle už cítil čisto, stál som tam holý a bezmocný. Duška zabalila nohavice do igelitu a išla sa opýtať doktora, či nemá pre mňa niečo na oblečenie. Myslel som, že dostanem taký ten nemocničný plášť, z ktorého vám trčí zadok, ale Duška sa vrátila s niečím iným.
Držala v rukách obrovskú plienku. Spýtala sa ma, či si ju viem obliecť. Po krátkom pohľade pochopila že nemám potuchy. Vedel som, že takéto situácie nás v manželstve čakajú, ale nečakal som, že to budeme zažívať už krátko pred mojimi 24. narodeninami.
A tak som vyšiel ako obrovské bábo na chodbu a prijímajúc svoj osud prešiel okolo sestričiek a doktora, ktorí sa empaticky tvárili, že nič nevidia, späť na izbu.
Keď ma doktor prišiel skontrolovať a zbadal ma v plienke vraví: „Wau! Vyzeráte sexi!“
„Cítim sa tak zahanbene pán doktor…“ vravel som skleslo.
„Ale prosím vás! Ja som šťastný človek! Viete, koľko ľudí by si zaplatilo, aby Vás mohli takto vidieť? pýtal sa žoviálne.
Rozosmiali sme sa. Dozvedel som sa, že mám Norovírus. Chorobu špinavých rúk. Dostal som symptomatickú liečbu.
„Takže nezomriem?“ upokojoval som sa.
„Ale áno! Jedného dňa určite zomriete! Tak, ako my všetci. Ale verím, že dnes to ešte nebude,“ vravel s úsmevom: „Za dva dni už budete v poriadku a podľa mňa sa už zajtra ráno budete cítiť lepšie.“
Poďakoval som mu za všetko. Prišiel za nami pracovník, ktorý nám ukázal, že poisťovňa uzamkla rozpočet na 7 miliónov dongov (233€), ale že všetky vyšetrenia aj s liekmi budú stáť 13 miliónov (433€). Fúú.. riadne.
Poslali sme poisťovni žiadosť aj so všetkými papiermi a hoci sme čakali trošku dlhšie, už okolo siedmej večer sme z nemocnice odchádzali na hotel a nemuseli zaplatiť ani cent navyše. Mal som preplatené aj lieky.
Cítil som sa vďačne a trochu aj prekvapene, ako hladko môže takáto služba fungovať.
Nepríjemnú situáciu, ktorej sme boli nútení čeliť sme vďaka asistencii poisťovne zvládli hladko a s prižmúreným očkom (incident s plienkou) aj bez väčších komplikácií.
A to nehovorím o tom, že poistné sa nám skoro dvojnásobne preplatilo. Takže fakt veľké ďakujem aj pánovi Lukášovi z poisťovne, aj mamine a ocinovi, že ma naučili byť opatrný a zodpovedný a aj môjmu švagrovi Ondrejovi, ktorý mi takúto skvelú poistku pomohol uzavrieť.
Prišli sme na hotel, kde pán Lee zaradil v komunikácii so mnou spiatočku, keďže sa v správach dozvedel, že som bol aj v nemocnici, a veľmi milo a citlivo s nami komunikoval. Už mi na tom až tak nezáležalo, ale páčilo sa mi to.
Na izbe som sa konečne celý poriadne osprchoval, dal si lieky, obliekol plienku a zaspal. Do rána som už nehodu nemal. Svitá na lepšie zajtrajšky.
Teraz ideme letieť do historického mesta Hue v strede Vietnamu, ale o tom až nabudúce.
Dovtedy ahoj. Kris.
(dopísané na úplnom juhu v delte Mekongu 26.1. – naposledy som sa tešil, že sa dobehnem a budem aktuálny. Už ale aspoň chápeš okolnosti. Ináč… doteraz som tu odvtedy nemal žiadne mäso. Asi sa aj trochu bojím..)
p.s. A hoci stále platí, že si neviem predstaviť byť vegetariánom natrvalo (Ak si to niekto vie predstaviť, tak ešte nejedol fazuľovú polievku s langošmi od mojej maminky.), tak malo toto znamenie, ktoré som dostal aspoň jeden pozitívny efekt. Rozhodol som sa obmedziť konzumáciu mäsa na trikrát do týždňa. A po týchto dvoch týždňoch viem, že to dám.
Pridaj komentár