Priemerný čas čítania:
Čaká nás naša prvá plavba výletnou loďou! Netušíme, aké to bude.
S reputáciou môjho žalúdka na mori mám strach, či celú tú plavbu nebudem iba kŕmiť rybičky. Nevadí…
Duška chcela veľmi vidieť tisíce skál trčiacich z mora v zátoke Ha Long z paluby lode a tak uvidí. A ja uvidím, ako to so mnou dopadne.
Vstali sme 6:30, pretože vodič, ktorý po nás v cene plavby príde nás bude čakať o 8:00 pred hotelom, takže dostatočne skoro aby sme stihli check out aj raňajky.
Po raňajkách som sa opýtal chalanov na recepcii, či by sme mohli po návrate z Ha Longu ešte jednu noc u nich prenocovať a aká by bola cena?
Vedel som že najradšej by som za izbu dal do 30€ za noc, takže spolu 900 000 dongov. Takú cenu mi aj ponúkli, čo je viac než neuveriteľné, keďže na bookingu bola tá konkrétna noc za 84€.
Medzitým, ako si to jeden z nich zapisoval v počítači mi druhý vraví: “Wau! Ty si slávny!”, ukázal na monitor svojho počítača, kde bolo napísané moje meno vo vyhľadávači a pár fotiek.
“Tri fotky znamená slávny?” opýtal som sa.
“Áno, normálne nevyskočí ani jedna!” dodal s úsmevom podávajúc mi QR kód na hodnotenie ubytovania.
Duška ešte dojedala posledné lyžice v to ráno už druhej porcie hovädzieho vývaru. Bolo asi 7:55.
“Poď láska, musíme ísť. O ôsmej máme byť pred hotelom.” naliehal som.
“Myslíš, že tam bude rovno o ôsmej?” pochybovala moja Duška.
Vietnamci zvyknú poslať ŠPZ a meno vodiča do whatsappu, takže keď sme o 7:59 vyšli na ulicu, vedeli sme koho vyzerať. 8:00 a do ulice vošla čierna dodávka s veľkým nápisom Premier Group.
“To je naša!” zahlásil som spokojne, že všetko ide podľa plánu. Šofér nám už kýval. Boli sme prví. Naložil nám veci do kufra a sadli sme si do prvého radu sedačiek v 9 miestnej dodávke.
O necelých 200 metrov sme vyzdvihli ďalší pár. Starší manželia. Potom ďalší a ďalší a ďalší. Duška sa tešila! Keď sú okolo nás aj iní turisti, cíti sa bezpečnejšie.
Asi v polovici cesty sme zastavili na veľkom odpočívadle. Stihli sme záchod a aj si kúpiť úplne brutálne lievance. Stáli asi 20 000 (0,66€) a dostali sme ich 8 do plastovej krabičky. Ešte pred autobusom sme ich s Duškou z chuti všetky zjedli. Staršie manželské páry, ktoré cestovali s nami sa na nás milo usmievali.
Po príchode do prístavu Tuan Chau nám nasadili visačku s menom lode, keďže lode mali byť dve, aby sme sa nepomýlili. Genesis a Majesty. My sme mali Genesis. Z prístavu nás veľký čln odviezol na loď.
Mali sme skvelého sprievodcu, ktorý nás rozosmieval svojou angličtinou. Batožinu volal Begiš, Chodidlo Fiš, výrivku zakúzi a tak ďalej.
Keď sme prišli na loď bola nádherná. Okolo nás plávali aj 5 poschodové lode ale nemali také čaro. Dve poschodia so strechou s nádherne zariadeným interiérom.
Rovno nás čakal asi 5 chodový obed! Najrôznejšie luxusné dobroty. Prvýkrát v živote som ochutnal morské plody. Krevety, chobotnicu, dokonca aj homára! Všetko chutilo skvelo. Bolo to výborne ochutené a dávali k tomu skvelé omáčky. Duška poprosila, či by sa pre ňu dalo vybaviť jedlo bez mäsa s tým, že plody mora môže a bez problémov jej vyhoveli. Každý chod, kde som ja mal mäso, mala morskú variantu.
Batožinu nám doniesli priamo pred našu obrovskú kajutu s posteľou rovno oproti balkónu s výhľadom!
A ten výhľad! Aj som pri tom opisovaní všetkého okolo skoro zabudol na to najdôležitejšie! Všade okolo nás, okolo mora po ktorom sme sa plavili sa v našej tesnej blízkosti vynárali skalnaté hory siahajúce do výšky aspoň sto metrov! Všade kam oko dovidelo trčali z vody. Vyzeralo to okolo nás ako na planéte Pandora z filmu Avatar!
Zátoka Ha Long je najslávnejšia z trojice zátok, ktoré sú skoro pri sebe. Dokopy je v nich okolo 4000 takýchto samostatných strmých ostrovčekov.
Netrvalo dlho a išli sme na prvý program. Člnkovanie s domácim prevozníkom na bambusových člnoch!
Od prvej chvíle, ako sme nastúpili na malú bambusovú plťku (Zmestili sme sa štyria na stranu.) som bol unesený. Všetko, čo som videl okolo seba bolo ako z iného sveta. V bezprostrednej blízkosti vody pod nami… domorodca, ktorý ťažkou prácou poznačenými rukami zaberal pádlami a posúval nás vpred… ticho, že v ňom bolo počuť takmer nebadateľnú vietnamčinu, ktorou prievozníci medzi sebou komunikovali a sem tam škrekot opíc žijúcich na ostrovoch.
Mal som slzy v očiach. Cítil som sa byť naozaj bohatý, že môžem takú krásu vidieť na vlastné oči. Prechádzali sme popod skalnaté previsy tak nízke, že si prievozníci posadali na plastové debničky, aby si neudreli hlavy.
Skoro nikto nemal v ruke telefón. V nemom úžase som sa pozeral na cudzincov oproti a iba sme sa smiali. Chcel som napísať bezdôvodne, ale to by bola lož. Dôvod na šťastie bol všade okolo nás.
Keď sme sa vrátili späť na loď netrvalo dlho a zakotvili sme na mieste, kde nám povedali, že môžeme plávať v mori – Juhočínskom! Samozrejme voda bola ľadová a preto sme vo vode boli z celej lode asi piati. Ja, Briti a Škóti.
Poriadne som si vodu užil. Prúd bol taký silný, že keď som na chvíľu prestal plávať začal ma unášať preč. Celá zátoka denne vplyvom prílivu a odlivu mení výšku hladiny až o 5 metrov! Bola to pecka!
Duške bola zima a tak nechcela ísť ani do jacuzzi a zvolila si radšej horúcu (aj keď nie dostatočne) sprchu na izbe.
Po večeri sme mali kurz robenia jarných roliek. Ryžový papier, rezance, kreveta, omeleta, mäso v tvare tofu, mrkva, šalátik, koriander a všeličo ďalšie. Nebol to úplne kurz. Reálne boli všetky suroviny v miskách a naša úloha bola iba presunúť ich v pomeroch podľa vlastného uváženia na ryžový papier a zakrútiť. Ale chutili veľmi dobre!
Cez noc sme na lodi kotvili v tichej zátoke. Okolo nás v diaľke bolo vidieť svetielka z iných lodí, ale boli tak ďaleko, že sme to ani nevnímali. S Duškou sme sa báli spánku na lodi a či nám nebude zle, ale bolo nám nádherne a noc prebehla bez komplikácií.
Spalo sa nám tak dobre, že som sa ledva prinútil vstať o 6:00 na budík, ktorý mi vibroval na zápästí. Ale čo malo prísť o 6:15 som si nemohol nechať újsť a tak som sa vyteperil z postele, zobudil Dušku a utekali sme na ranné Tai Chi.
Ide o Čínske cvičenie, ktoré kombinuje pomalé plynulé pohyby, dych a meditáciu. Na streche lode sme sa my a pár ďalších odhodlaných hostí snažili napodobňovať, čo robí náš učiteľ.
Bolo to fakt pomalé ale napriek tomu som mal problém stíhať, ako práve majú byť dlane vytočené, ktoré koleno a podobne. Bolo to dosť ťažké a teda veľa som z toho nepochopil, ale bol som na nás hrdý, že sme si privstali a zažili opäť niečo jedinečné.
Posledným programom na lodi bolo, že sme šli na kajaky. Mali sme voľný vý(plav), takže sme mohli ísť hocikam.
Člnkovali sme s Duškou pomedzi tie majestátne skaly a premýšľali nad tým, akí boli ľudia v minulosti statoční, že dokázali prežiť aj v takýchto podmienkach. Plávať z ostrova na ostrov a hľadať ovocné stromy.
Kedysi bolo v zátokách asi 20 maličkých rybárskych dedín, ale postupom času ich zrušili z dvoch dôvodov. Hromadil sa neporiadok a deti nemohli z odľahlých plávajúcich dedín chodiť do školy. Fascinujúce, že?
Dodnes na ostrovoch žijú opice a čo nás úplne dostalo, že plávajú z ostrova na ostrov kvôli potrave. Tak ako kedysi ľudia, ktorí tu žili…
Posledný obed na lodi a šli sme späť do prístavu. Odtiaľ sme mali zabezpečený autobus naspäť do Hanoja.
Vo Vietname je naozaj iné a s radosťou sme to priali, že autobusár Vám pred cestou napíše otázku, kde Vás vyzdvihne a kde chcete vystúpiť. Takže prišiel priamo pre nás a v Hanoji nás vysadil rovno pri hoteli.
Po ceste sme stáli na odpočívadle, kde bolo asi dvadsať ľudí, ktorí vyšívali obrazy. Duška bola na záchode, ktorý sa nedal zamknúť, čo som sa dozvedel v poslednej chvíli, keď jej do kabínky vtrhol neznámy Vietnamec. Zakryl si oči a utiekol preč.
S Duškou sme sa dohodli, že mi odteraz vždy povie, keď sa nedá zamknúť a vtedy sa nepohnem ani na krok spredo dverí.
Páči sa mi, ako sa postupne učíme rôzne triky pre život na cestách. Napríklad pri platení to robíme po pár prešľapoch (keďže dongy sú extrémne podobné – napríklad 10 a 100 tisícky sú rovnakej farby), že obidvaja kontrolujeme každú bankovku, aby sme sa nepomýlili v žiadnej nule.
Už sme boli v Hanoji keď náš sprievodca v autobuse dojato ďakoval, že má vďaka nám prácu a že si nesmierne váži, že sme si vybrali ich autobus.
Postupne volal dopredu ľudí a zastavoval na jednotlivých miestach. Na našom mieste vystúpil aj on – asi býva blízko. Ešte nám ukázal kadiaľ sa dostaneme na hotel a utekal ešte kolegovi autobusárovi zakývať do zatvárajúcich sa dverí aby sa rozlúčil.
V Dong Xuane, našom obľúbenom Hanojskom útočisku nám povedali, že nám stihnú oprať a osušiť veci ešte do večera a tak som si konečne dal dole rifle a obliekol si kraťasy. Utekali sme do mesta, aby sme stihli pred zatvorením na pošte poslať pár listov.
Duška mi povedala, že by som sa jej páčil v takej taštičke okolo pleca. Asi sa to volá ľadvinka. Že by som to mal jednoduchšie z hľadiska bezpečnosti a nemusel by som stále nosiť rifle. Našiel som si perfektnú – Patagóniu! A zjednal som si ju za 6€. Jupí!!!
Cestou na hotel sme našli najlepšie sladké guličky za posledné dni. Predával ich chalan, ktorý vyzeral tak choro, že umiera. Kúpili sme si najprv dve na otestovanie ale keď sme ich ochutnali, tak sme sa museli vrátiť a kúpili sme si tri ďalšie aj na večer!
Pri prvom pokojnom večeri nič nerobenia sme na hoteli na izbe pozerali druhý diel Narnie a jedli guličky. PERFEKTNÝ ŽIVOT! Dobrú noc. Zajtra vstávame, pretože 9:30 nám ide autobus na sever Vietnamu do mesta Ha Giang, kde si plánujeme požičať motorku. Držte palce!
(Písané 12.1. v meste Ha Giang čakajúc na autobus späť do Hanoja medzi 19:40-20:45… Ak v autobuse stihnem dopísať posledné štyri dni, tak sa dobehnem a budem aktuálny! Wheheeeej.)
EDIT: Keby som len vedel čo príde zajtra (13.1.)… Pozri piaty diel denníka tu.
Pridaj komentár